Peťa je aj mužské meno

Napriek tomu, že sme boli činžiakové deti, nemohli sme si sťažovať na to, že sa nemáme kde hrať. Ihrisko, Smradlavý rybník, Za garážami a celý areál Holíčskeho kaštieľa, to boli miesta, ktoré nám poskytovali príležitosť zažiť veľké dobrodružstvá.

Mohol som byť tak štvrtákom a medzi deckami to vrelo. Tú novinu sme sa samozrejme dozvedeli aj my. Po škole sme postávali pred naším panelákom, keď k nám pristúpil Libor Mokrohájsky. S vážnou tvárou a hlasom plným oprávneného rozhorčenia nám oznámil, že !!! na Ostrove sú „homoši“. Musím sa priznať, že v tom čase som nemal potuchy o čo sa jedná. Moko, ako si Libor/jeho vzorom bol hrdinský černoch z Verneho románu 2 roky prázdnin/ rád nechal hovoriť, pravdepodobne poučený staršími súrodencami nám však vec vysvetlil. Rozprával o všetkých tých veciach, ktoré robia iným, ako i sebe navzájom. Nerozumel som ničomu. A keď na to dnes spomínam..., mám dojem, že tomu nerozumel ani Moko. Každopádne sme po jeho vysvetlení pocítili spravodlivý hnev a padlo rozhodnutie: „homoši“ musia byť z Ostrova vytlačení.

Ostrov bol miestom našich najdobrodružnejších zábav. Jednalo sa o vyvýšený, možno 60x20 metrov veľký priestor v močarisku, na ktoré sa premenil vodný priekop pri zámku.

Na zemeguli pravdepodobne neexistuje oblasť s väčšou hustotou chlapeckých bunkrov, ako práve tu.

Viem minimálne o piatich absolútne tajných pokladoch, ktoré si tu zakopali chalani zo sídliska. A teraz sa tu usadila skupina... Akýchsi votrelcov.

Bolo rozhodnuté, že trestná výprava sa musí zísť ešte dnes a každý jej člen sa musí riadne vyzbrojiť. Šťastie mi prialo, naši ešte neboli doma, takže som sa mohol zúčastniť i ja. Zhodil som tašku a ozbrojil sa. Bolo mi jasné, akú zbraň budem potrebovať. Bojový nôž so širokou, asi 20 cm dlhou čepeľou a čiernou, lesklou rukoväťou. Bohužiaľ, nič podobného sme doma nemali, takže som sa musel uspokojiť s kuchynským nožom. Nevedel som, ako výprava dopadne, či sa vôbec vrátim živý a keďže by si v tom prípade mama istotne všimla, že som jej zobral najlepší nôž, musel som sa uspokojiť s tým najhorším. Bol z obyčajnej ocele a mal bielu, od šporáku zoškvarenú rúčku.

O dvoch hodinách sme sa vydali na cestu. V čele stál prirodzene Libor. Každú chvíľu sa k nám otočil, idúc pozadu a rozhadzujúc rukami nám „vykládal“ ďalšie detaily zo života našich nepriateľov. Myslím, v euforii z toho, že ho nasledujeme si už len vymýšľal, spriadal bojové plány a povzbudzoval v nás odhodlanie. Prešli sme cez pole a dierou v „Zedke“ sme sa dostali do zámockého areálu.

Na Ostrove bolo ticho. Zakrádali sme sa, ale zdalo sa, že na ostrove nieto jedinej osoby, ktorá by chcela spochybniť našu vládu. Bolo tam ticho, len trstina šumela a kde tu sa ozvala žaba. Pocítili sme hrdosť na svoju odvahu. Naše postavy sa vzpriamili, údy povolili a srdcia sa upokojili. Mám dojem, že niekto dokonca hovoril o víťazstve.

Vtedy sme ich uvideli.

Dvaja chlapi, v špinavých odevoch, zarastení prechádzali po cestičke. Tak nejako som si predstavoval nášho nepriateľa, stuhol som a za mnou i ostatní. Nepamätám si to všetko do detailu.

Viem len, že Moko vykríkol priduseným hlasom: „Ideme“.

Ja som urobil krok vpred, ale zneistel som. Pootočil som sa a s hrôzou som zistil, že nevidím odhodlané tváre svojich priateľov. Len ich chrbty a bielobu na podrážkach ich tenisiek. Tak, to už som bol úplne tuhý. Stál som ako socha, nôž v ruke spustenej pri tele, proste odpísaný vojak,

Keď okolo mňa prechádzali, poznamenal jeden z nich. „Hraješ sa z nožem, smrade?“.

Tá poznámka by mohla byť chápaná ako urážka. Keď som sa však prebral z hrôzy, zistil som, že je to prosté konštatovanie stavu. V ten deň som nezistil, „co sú vlastne tí homoši zač“. Potichúčky som sa odobral domov a povedal som si, že podobné akcie budem v budúcnosti ignorovať.

Asi po desiatich rokoch som sedel v Skalici na námestí a užíval som si atmosféry Skalických dní. Na stole pohár s burčiakom, mierne cinknuté, s riadnou dávkou nostalgie som zaznamenal, keď si ku mne prisadol Libor Mokrohájsky. Hodili sme reč, že kto ako čo robí a ako sa mu darí. Snáď pod vplyvom oživených spomienok na spoločne prežité dobrodružstvá mi Moko položil otázku, či by som nešiel s ním na búdu. Pozrel sa na mňa nežne, chytil do dlane moju ruku položenú na stole a ja som pochopil... V tom čase som už mal o homosexualite jasnú predstavu/ale naozaj len predstavu/.