Holíčsky zámok bol v dobách nášho detstva, krátko po tom, čo bol odobraný Habsburgskému/1918/ rodu miestom mojich hier a radovánok. S kamarátmi sme prenikali do jeho útrob, poznajúc aj tie najnevýznamnejšie chodby, kasematy a tajné komnaty. Treba povedať, že sme tak činili zväčšujúc starosti rachitického kastelána Štetku, ktorý chcel tento priestor uhájiť len pre seba.
Bol slnečný, takmer vzorový prázdninový deň a my sme sa znova vybrali poznávať tajomstvá holíčskeho kaštieľa. Každá prekážka, ktorá nám mala zabrániť v tomto podniku, pre nás bola len výzvou na jej zdolanie a zvyšovala zábavnosť podujatia. Tak sa naše podujatie menilo v akýsi súboj s mocným a predsa na Nás prislabým protivníkom.
Tentoraz sme mu museli priznať skutočne najvyššie kvality. Vchod z podzemky bol na konci zablokovaný z druhej strany, Dostať sa do stajne po hromozvode sa nedalo, pretože priekop bol naplnený vodou. Našťastie priechod do pevnostnej chodby cez ventilačný otvor pod mostom bol volný. Ani na zámku to však nebolo jednoduché. Mnohé dvere, ktoré bežne zostávali snáď z lenivosti otvorené, boli tento raz zamknuté. Tunel pod vnútornou priekopou nám však nakoniec otvoril cestu do paláca.
Všetko však bolo akési iné. Všade československé zástavy, výzdoba a to čo nám vyrážalo dych: bolo poupratované. S údivom sme prechádzali miestnosťami až na balkón. Čakal nás triumf, potvrdenie toho, kto je vlastne skutočným pánom kaštieľa. Nekonal sa. Štetka stojaci na prednom nádvorí sa za nami teraz nerozbehol. Nemohli sme sa kochať na jeho belhavom pohybe, supiacom dychu a bezmocnom hneve. Na jeho tvári sa objavil len škaredý úsmev a zakričal. „Šak vy uvidíte, včil je po vás idú sem pán prezident aj s nejakú návštevú“ .
A skutočne, už sa otvárali dvere, už do areálu vbiehali chlapíci zo sprievodu tatíčka prezidenta a za nimi... On a akési knieža z pre nás vtedy neznámej spojeneckej krajiny/mohol by ho hrať herec Bláha/. Vo vážnom rozhovore sa blížili k nám a pred nimi v pokluse osobná stráž. V našej zostave nastal zmätok. Zabudol som, kde sa nachádzam. Vbehli sme dnu a v zmätku sme hľadali, každý na svoje triko nejaký úkryt. Neviem už kde sa stratili ostatní, ale bežal som ako dobytok na bitúnku vopred vytvorenou cestou z červeného koberca a lemovanou zástavami. Hlasy za mnou, ešte zvyšovali zúfalstvo a chaos v mojej hlave.
Objavil som sa pred veľkou posteľou s obrovským baldachýnom, ktorý vytváral nie len striešku, ale aj akúsi chodbu k posteli. Nápad, možno naivný, ale v danej chvíli jediný, bolo treba realizovať. Začal som sa driapať na baldachýn práve v mieste, kde končila chodbička a začínala strieška. Visel som vlastne medzi nimi. Vyliezol so hore a uvedomil som si, že sa nachádzam medzi dvoma vrstvami. Nado mnou bola ťažká zamatová látka a dole tenký, priesvitný brokát. Strnul som, držiac sa ako to šlo, čakal som čo bude.
Samozrejme, návšteva vstúpila dnu.
Knieža s úžasom sledoval krásne vyzdobené steny, nábytok vykladaný koreňovým drevom. V tom okamihu ho upútala posteľ.
Neviem akým jazykom hovoril. Bola to však asi hrôza, ktorá spôsobila, že som mu rozumel každé slovo. Najprv sa rozplýval nad bohato vyrezávanými stĺpmi a potom... Potom ho zaujal vyšívaný brokát. S úžasom stískal jednotlivé výjavy, draky, perly, huby, netopiere a pomaly postupoval ku koncu chodbičky, tam kde viseli moje nohavice, konkrétne časť, ktorú nazývame rozkrok.
Pot mi zalial čelo.
Zatvoril som oči a modlil som sa. Otvoril som ich, ale jeho výsosť postupovala ďalej. Údes sa ma zmocnil, keď som si predstavil, čo sa stane, keď zistí, že namiesto orientálnych motívov obdivuje moje oriešky.
A vtedy sa to stalo.
Už, už chmátal po obyčajnom plátne mojich nohavíc, keď som zobral všetky sily a vzopäl som sa, tak povediac, v bedrovej časti... Diplomacia-nediplomacia. Protokol-neprotokol. „Plácnul“ som Jeho výsosť spôsobne po najjasnejšej ruke.
Čo bolo ďalej? To neviem... Pamätám si, že som padal a padal/tu som sa zobudil/. Po tom, čo som sa prebral z horúčky, ktorú mi spôsobila tá hrôza, ani som nedostal výprask. So smiechom sa však potom v Holíči hovorilo, že „Peťa Tomčík ukázal knížepánu, kdo je na zámku pánem“ .
PS. Ďalšie zážitky z môjho života budú nasledovať.
Komentáre