Smútok a depresia zachvacuje človeka, keď nastane zima. Keď sa dni skrátia, keď krajinu zachvátia mrazivé hmly zakrúti sa dospelý človek do desiatich vrstiev odevu a ešte väčšieho množstva chmúrnych myšlienok. Nie tak, však deti. Pre deti je zima úžasným časom.
Spomeňme taký sneh. Dospelákovi sa lepí na topánky, komplikuje parkovanie i jazdu autom. A čo je najhoršie, začne sa topiť práve v okamihu, keď je treba niečo vybaviť. Pre deti je však táto forma zamrznutej vody, masa šestramenných hviezdičiek spojených do snehových vločiek skutočným narkotikom. Všimnite si len rozdiel medzi hlasom detí tiahnucich do školy novembrovým dažďom a detí, ktoré sa jašia na snehu. Všimnite si ten radostný jas v oku, keď na seba navzájom útočia snehovými guľami, keď pred sebou tlačia obrovský snehový balvan, aby postavili snehuliaka, alebo snehový bunker. A ten krik, keď sa s vetrom o závod valia dolu svahom na saniach, boboch, lopatách, alebo k radosti matiek proste len na zadkoch.
Alebo také zimné prázdniny. Prvé veľké prázdniny po tej dlhej dobe, keď museli ťažko muklovať v škole. Konečne oslobodenie o nekonečných domácich úloh, skúšania a neustáleho napätia v očakávaní zlej známky.
Čo však najjasnejšie žiari v tomto čase do tváre každého dieťaťa sú Vianoce. Keď som bol malý, predstavovali pre mňa sviatky pokoja akýsi extatický čas. Keď sa niekedy v prvej dekáde decembra ozvala tá slávna pieseň „Vánoce, Vánoce přicházejí“, akoby sa mi na chvíľu zastavilo srdce, moje telo zalialo teplo a ja som s s radosťou mohol uvedomovať, že „uaaaaaa“ Vianoce naozaj prichádzajú. Tie sviatky sa u nás doma spájali s viacerými príjemnými rituálmi.
Predovšetkým to boli salónky. Čo s nimi? Pravidelne v polovici decembra začala sa mama starať o výzdobu vianočného stromčeka, pričom tento druh sladkosti predstavoval veľmi dôležitú zložku. Zakúpené salónky končievali v dočasnom uskladnení vo veľkej skrini v spálni našich rodičov. Kto by však odolal volaniu, ktoré sa z tejto skrine nieslo bytom? Kto by odolal a nepoodchýlil zalepené veko, kto by si nezobral dva či tri kúsky, aby poskytol chuťovým pohárikom trocha pôžitku z tejto skvelej laskominy/údajne už salónky niesu také, aké boli kedysi/. Priznám sa, robil som to ja, robil to aj môj brat Ondrej. Najhoršie však bolo, že to robil aj náš otec. Čo robil? Drancoval!!! Mieru nemal!!! Kde my sme si trúfli zobrať dva, či tri kúsky denne, tam on chodil a bral po hodinách. Treba povedať, že sa mame neskôr podarilo problém vyriešiť, keď salónky začala skladovať niekde inde a do skrine ako návnadu podhodila jednu krabicu, u ktorej počítala, že sa zje. Otec potom chodil a s ústami od čokolády vyjadroval obavu, že „těch salonek bude asi málo“.
Ďalším obradom bol nákup darčekov. Od istého veku sa nám darilo ušporiť pár korún a vtedy sme mohli zakúpiť rodičom nejaký ten drobný darček.
S mamou je to vždy ťažké, veď viete.
Ťažko sa kupujú darčeky najzodpovednejšiemu človeku v rodine. Takže kozmetika... Zato oco poskytoval omnoho väčší priestor pre experiment. A skutočne sme ho využívali, keď sme mu zakúpili popolník so Švejkom, akúsi čudnú dózu s 3 opicami... No proste, boli to tie najohavnejšie veci, ktoré sa v čase socializmu dali na trhu zohnať. A otec, snáď aby nám spravil radosť... S blaženým úsmevom zahasil v ten večer svoju poslednú cigaretu Haškovmu hrdinovi priamo na čele.
Čo však bolo na Vianociach najúžasnejšie? Verte mi, to sú len kecy, že najkrajšie je darčeky dávať. Ja som sa najviac tešil, až ich dostanem. Dlhé týždne pred sviatkami sa v škole viedli debaty o tom, kto čo dostane. V ten rok leteli dve veci. Boby a hokejky. Doma sme síce mali sane, ale to bolo vozítko pre deti. Nebolo hodné skutočného chalana. Ešte horšie to bolo s hokejkou. Tú som jednoducho nemal. Keď som chcel hrať, nezostávalo mi nič, len s najväčším ponížením, takmer na kolenách prosiť Peťa Oringlu o takú starú, ošúchanú hokejku. Je pochopiteľné, že tie chvíle, keď mi ju s posmešnou grimasou a slovami „ale len na deset minut“ podával, boli pre mňa dostatočnou motiváciou, aby som sa činil.
-“Mami, myslím že potrebuju hokejku“ - nadhadzoval som len tak nenápadne. Keď sme išli okolo hračkárstva... Vtedy som veľmi zaujate ukazoval - „Mami vidíš, toto sú tí boby, co bych mnel dostat pod stromeček“, na čo mi mama odpovedala len úsmevom.
Pritvrdil som: „Mami já budem strašne moc dobrý“, ale stále som nevedel, na čom som.
Stále som nespomenul ešte jeden veľmi dôležitý rituál. Hľadanie darčekov. A ja som v ten rok hľadal tak strašne usilovne, ale nič. Oringla už sa v škole chválil, rozprával o svojej novej TOHOSke/hokejka/, rozprával o boboch, o tom, že majú športový dizajn... Viete, ako som sa cítil? Dokážete si vôbec predstaviť tú neistotu, keď chalan nevie čo dostane pod stromček? Keď sa ho spolužiaci pýtajú: „A čo ty?“. Môžete sa čudovať, že som si začal vymýšľať? Ja sa teda čudujem tomu, ako som dokázal popísať najmenšie detaily v prevedení mojej budúcej hokejky, laminátový spodok, gumové zakončenie, no proste všetko. Mám dojem, že som uveril sám sebe a čas sa blížil.
Napriek tomu, že si dnes viem vychutnať vianočnú kapustnicu, dobre pripravenú rybu i ďalšie pokrmy štedrovečernej večere, keď som bol malý nemal som ju rád. Mal som dojem, že toto dlhé a mnoho chodov trvajúce jedlo vymyslela nejaká zvrátená duša, aby trápila nás deti pred tým najdôležitejším okamihom celého dňa, pred tým, ako sa budú vydávať darčeky. A tak, keď zaznel zvonček, vydráždený tou rybou bežal som do obývačky.
Po malom boji s Ondrejom, medzi dverami sa mi podarilo preniknúť do izby. „Boby sú velké, hokejka je dlúhá“ - zopakoval som si a moje oči prebehli po darčekoch. Ale, nebol som si istý. Začalo vybaľovanie. Mama vydávala darčeky.
Oco dostal sveter, potešil sa tomu a ja som si pomyslel: „Poďme, poďme, kde sú moje“. A skutočne už ku mne putovali nohavice, ktoré som okamžite odložil. Ondrejko dostal svetrík a mama sa radovala z voňavky. Ja som dostal tiež svetrík, ten som odložil ešte rýchlejšie, aby bolo jasné, že na toto nečakám.
Zasa boli vydané nejaké darčeky a ja som videl, že tá veľká nádejná krabica obsahovala novú aktovku pre mňa. Zamračil som sa: „Boby. kde sú boby“, preblesklo mi hlavou.
Ďalším darčekom boli pančucháče. No tak to je drzosť, „Šak to by mi museli kúpit aj tak“, povedal som si v duchu a môj hnev narastal.
Ondrej dostal auto: „Dvanástotrojka, dvanástotrojka“, kričal nadšene a okamžite sa začal hrať. Ja som dostal model lietadla s poučením, že by som to mal poskladať. Pozeral som na Ondreja, ten sa hral s autom, robil „Brrrrrrrrrrr“ a od jeho maličkých úst mu odletovali slinky.
- „Taká blbosť, dvanástotrojka a on sa ide posrat“, pomyslel som si a strašne som ním opovrhoval.
Ďalším darčekom bola knižka, ale ja som už zúril. Ani som knižku neotvoril, len som sa pozeral na obal, kde bol nakreslený Zajac. Pozeral som na neho, na tie jeho krivé, frajersky skrížené nohy, na jeho hlodáky, na jeho tučné škrane/líca/ plné od kapusty. Pozeral som na neho a nenávidel som ho, keby nebol len na papieri, najradšej by som mu dal cez hubu. A vtedy prišli ponožky.
„To sú...“ - dychčal som, „to sú samé“, už som sa neovládal, dvihol som krabicu s modelom lietadla a pripravený ju praštiť o zem som dokončil: „To sú samé hovadiny“.
Lup, zaznel pohlavok a ja som cítil, že ma tá vianočná atmosféra opúšťa.
A predsa boli tie Vianoce úžasné. Už na druhý deň som sa dozvedel, ako sa vydávali darčeky u Oringlovcov. Peťko sa skutočne veľmi potešil novej hokejke a tešil sa z nej tak veľmi, že ešte ten večer pri jednom forhende strelil priamo do čínskeho čajového servisu, ktorý mali rodičia vystavený na poličke. Nová hokejka bola následne zabavená a Petríček strieskaný. A boby? Hihi. V ten rok už nesnežilo. Kiš kiš.
Komentáre