Veľký von Clausewitz v svojej práci „O Vojne“ postuloval tézu, že vojna je len prirodzeným pokračovaním politiky inými prostriedkami. Ak si však uvedomíme že najčastejšou chlapčenskou hrou hrou je vojna a zároveň za pravdivú uznáme biologickú poučku o tom, že ontogenéza je opakovaním fylogenézy/vývoj jednotlivca reprodukuje vývoj druhu/, potom by opravená Clausewitzova charakteristika mala znieť akosi naopak, teda že: Politika je spôsob vojny, vedenej inými prostriedkami.
Keď si otvorím album svojich fotografií z detstva, vidím tam chlapca v košieľke, detských pančuchách a s brigadírkou na hlave. Z celej mojej postavy vyžaruje vojenský spôsob správania, samopal, malá ručička je pretisnutá k čelu, ako po vojenskom spôsobe pozdravujem fotoaparát. Telo je napružené a aj z tváre by sa snáď dala vyčítať akási odhodlanosť a hrdinstvo. Musel som byť ovplyvnený tou básničkou, z ktorej si už dnes pamätám len jeden verš: „pohraničník so psom verným“. A skutočne, pri nohách mi leží plyšový pes Fido so svojím mierumilovným výrazom v tlame... asi mal viac rozumu ako ja.
Áno, musím si to úprimne priznať. Bol som lamprdón, potrpel som si na vojenské správanie, imponovalo mi a zodpovedali tomu aj moje vzory. Princ Bajaja? Nebol síce vojakom v pravom slova zmysle, ale bol to bojovník. S pästičkou pred tvárou a nosom spoteným som sledoval jeho boj s drakom. Rachot tankových pásov mi znel ako hudba a tak som sa zaľúbil do Štyroch v tanku a psa. Svoj vojnový aktivizmus som rozvinul tak ďaleko, že som aj svojim najbližším prideľoval roly z tohto seriálu. A tak ja som bol..., prirodzene, Janek. Mamina bola Lidka a môj otec, ktorý skutočne často krát veľmi prispieval k riešeniu rôznych problémov v domácnosti, bol pes Šarik. Tou najčastejšou hrou, ktorú sme na sídlisku, ako chalani hrali bola hra na vojakov.
Bol krásny skoro letný deň/óó, ake je to len klišé, aká však pravda?/, slniečko hrialo a pozývalo nás k hre. Bolo nás snáď desať a hľadali sme zábavu. Za garážami sa vietor preháňal v hustých kríkoch, na poli sa vlnila kvitnúca repka olejná. Medzi činžiakmi, boli naskladané kopy panelov a tehál, pripomínajúce trosky zničeného Berlína. V kapse ma tlačila super nová pištoľ. Proste osud si žiadal, aby sme hrali vojnu.
Hrať sa na vojakov však vôbec nie je jednoduché. V prvej chvíli to vyzeralo, že sa snáď naozaj pobijeme, pretože sme sa nevedeli dohodnúť kto budú Rusi. Mladšieho čitateľa, odchovaného na Ramboch, Čakoch Norisoch a iných nezničiteľných Američanoch táto vec asi zarazí. V mojom detstve však boli tou neporaziteľnou stranou Rusi. Byť Rus, znamenalo zvíťaziť. Nakoniec sa však všetko vyriešilo k spokojnosti oboch strán, kedže sme sa zhodli, že my budeme Rusi a oni budú Východní Nemci/tí dobrí/.
Miro Mokrohájsky/Moko/ sa nominoval do role veliteľa. Málo to svoje oprávnenie, držal k nám reč:
- „TováRičši, pripravtéé sa všéétci náá boj. NepRiáátel je véélmi zakééRny a pRééto od vas očakáávam, že búúdete bojóóvať jak hRdinóóvia. Ustúúpiť neníí kam, za náámi je Mockba“ - povedal nám po slovensky/normálne sme sa bavili v záhoráčtine/ s čudesným prízvukom a ešte hroznejším R, čím sa asi snažil napodobniť ruštinu... Žrali sme mu to.
A už to začalo. V húštinách, pomedzi stavebný materiál sa rozpŕchli dve skupiny chalanov a pomaly sa zakrádali k sebe. Sídliskom sa ozvali prvé výkriky.
- „Ahahahahaha, ahahaha, Milan dole, Milan dole“.
-“Ahahaha, ahaha, Libor dole, Libor dole“.
Už sa strieľalo, padalo, už sa konali prvé hrdinstvá. Ale zároveň sa ozval aj iný typ výkriku: „Héj, ty neumíráš, já sem ťa zastrelil“
Pozná to istotne každý, kto sa kedy hral na vojnu. Niektorí hráči sa jednoducho nedajú „zabiť“. S argumentáciou: „Netrefils“, alebo „Já sem uhnul“ pokračujú ďalej v hre a osobujú si víťazstvo bez ohľadu na pravidlá hry.
A ja som sa pritom tak perfektne zakrádal, obišiel som nepriateľa od chrbta, nepozorovaný som sa kryl za kopou panelov, úplne pokojne som zacielil a strelil. Mieril som dlho, takže bolo úplne, ale absolútne nefér, keď Adam Stráský zakričal: „Netrefil“. Hnevalo ma to, ale on mi to spravil potom ešte raz a ešte raz a to už bolo priveľa.
Spomenul som si na prejav nášho veliteľa: „Nepriateľ je zákerný“ a proti zákernému nepriateľovi treba hrdinsky a hlavne s vtipom. Vyliezol som potichu na kopu tehál, ľahol som si, takže ma nebolo z dola vidieť. Čakal som, kým sa neozval zvuk došliapujúcich nôh, tak tichý a opatrný, že bolo jasné, že tam dole, pod tehlami môže byť len spolubojovník alebo nepriateľ. Poľkou oka som nazrel a videl som... Šťastie mi priviedlo do rany práve Adama.
Bolo mi to jasné. Keď po ňom vystrelím, zasa sa vyhovorí, že „uhnul“, alebo niečo. Ale tento krát sa nevyhovorí, zákerník jeden zákerný. Zobral som do ruky polku tehly a.... bink.
- “Ueeeeeeeeeeeeee“ -
A už sa k nám hnali, z jednej strany mama Adamova, z druhej strany moja. Ja som bol strhnutý dole z tehál. Zatiaľ čo sa moja mama so starosťou v hlase za mňa ospravedlňovala, inkasoval som niekoľko rán po zadku, takže som aj ja mal dôvod k plaču. Naše matky, Ženy, ukončili boj. Keď som si o päť minút neskôr utieral slzy do maminej zástery, keď som objímal jej koleno, nemyslel som už na hrdinstvo, ba dokonca ani na to, že ustúpiť nieje kam. Mal som len 5 rokov, ale myslím, že mnohí dospelí muži, by aj tí v pokročilom veku by potrebovali matku, ktorá im dá v správny okamih po zadku.
A ako to bolo s mojím militarizmom? Ten príbeh je všeobecne známy. Neviem už dnes, či je to pravda, ale rodičia vo mne od malička pestovali presvedčenie, že milujem kvety. Asi dva týždne po opisovaných udalostiach som si znova s pištoľou v kapse, vyrazil von. Mama často spomína, ako sa rozleteli dvere, v nich som stál ja, oči mi žiarili.
- „Mami, pozri! Priniesol som ti kvetinku. Vymenil som ju za pištoľ“, povedal som a podával som jej žltý kvet.
Údajne sa poň ňou podlomili kolená, keď pozrela von z okna a uvidela to obrovské repkové pole za garážami. Uznávam, obchodník by zo mňa nebol. Ale utešuje ma fakt, že som dal prednosť kvetu pred zbraňou.
Let the sunshine
Let the sunshine in
Venované Janke, k narodeninám.
Komentáre