Je zaujímavým rysom detskej detskej povahy, že vníma svet prostredníctvom vyhranenej polarity. Spory, ktoré by dospelí prešli mávnutím ruky sa v detskej mysli menia na bytostné rozpory, na dejinný boj medzi dobrom a zlom. Rozpomeňme sa na Mišku Kvakina z knihy Timur a jeho družina, Byčište Kopyta a Mňouka, alebo pána Fajsta, ktorý prenasledoval Peťa Bajzu. Detstvo bez takéhoto zloducha by bolo nudné a bez vzrušenia. Moje detstvo rozhodne nebolo nudné a tak sme i my holíčske deti mali úhlavného nepriateľa. A ja, Peťa Tomčík, som mal to šťastie, že býval priamo v činžiaku a na našom poschodí.
Tou osobou bola Darina Strnadová. Obstarožná žena, silne poznamenaná časom ale i..., no povedzme „ľahkovážnym“ spôsobom života. Veselosť vzbudzovala táto baba, keď sa na vysokých podpätkoch, s kilogramom šminiek na tvári a kolísavou chôdzou promenovala po meste. Nikdy si nerobila problém s vhodným výberom vyjadrovacích prostriedkov. Okrem pachu lacnej voňavky, vôkol seba teda šírila aj výber tých najkurioznejších nadávok. Samozrejme, že sme naťahovali uši, aby nám žiadna z nich neušla. Prípadne, aby sme trocha povzbudili jej tvorivosť, čas od času sme ju nejakým tým slovíčkom podpichli.
O Strnadke sa po Holíči šírili najrôznejšie fámy. Skutočne neviem, čo je na nich pravdy. Údajne sa živila prostitúciou a to i v pokročilom veku, keď ukájala nešťastných príslušníkov Československej armády slúžiacich v neďalekých hodonínskych kasárňach. Tradovalo sa o nej aj to, že v snahe dostať sa za svojimi klientmi liezla po hromozvode do druhého poschodia, pričom spadla a zlomila si nohu. Volanie „Darinko, vylez k nám“, ktoré sa ozvalo z budovy školy kedykoľvek išla okolo, odkazovalo práve na túto príhodu a bolo odmenené bohatou dávkou vulgarizmov a najbizarnejších hrozieb.
Ako som už uviedol vyššie Darina bývala na našom poschodí, prakticky oproti nášmu bytu a priniesla si tam niektoré návyky, ktoré znepríjemňovali život najbližším susedom. Predovšetkým bola prehnane až chorobne poriadkumilovná. Neviem, ani či sa skutočne jednalo o poriadkumilovnosť. Bola to skôr mánia, s ktorou leštila dlaždičky v rozsahu 2x2 metre pred svojimi dverami. Oblečená len v tričku a v nohavičkách, zohnutá, otŕčajúc svoj vyschnutý zadok lízala takmer stále ten malý kúsok zeme, nadávala a dodávala dlažbe taký lesk, akoby sa jednalo o sklo/mám dojem, že na to používala DIAVU/.
Jej najväčšími nepriateľmi sme boli Ja a môj brat Ondrej. Keď sa na vec pozerám spätne musím uznať, že som nebol nijaký lúmen a čistota mi moc nehovorila. Dokážem pochopiť, že nikoho v bytovke nepotešilo, keď som sa nejeden daždivý deň vracal zo školy domov cez pole. Na druhú stranu mi nik „sproste“ nenadával. Teda až na našu čudnú susedku, ktorá s okom prilepeným na kukátko striehla aj na ten najmenší pohyb.
Žiadny chalan s trochou sebavedomia však nemôže zniesť pohanu, spravodlivosti musí byť učinené zadosť a pomsta bude sladká. Okrem upratovania mala Darina ešte jednu náruživosť. Fajčenie. Celé hodiny fajčila jednu cigaretu za druhou. Sedela pritom na skrinke pri dverách, po po ľavej ruke zavareninový pohár dopoly naplnený zmesou vody a nedopalkov vytvárala okolo seba oblak dymu, výparov čistiacich prostriedkov a akéhosi parfému.
Plán bol jednoduchý, vypracovali sme ho s Ondrejom a považovali sme ho za geniálny. Bolo treba len zohnať horľavú tekutinu a zariadiť prístup k jej „popolníku“ - zavareninovému poháru, ktorý si starostlivo ukladala do hornej skrinky v šatníku na chodbe. O tú prvú vec som sa postaral ja. Otcovi ležala v garáži pixla s nápisom nemrznúca kvapalina a so symbolom horľavina IV triedy. Čím viac, tým lepšie.
Bolo skoré popoludnie, vrátili sme sa zo školy a Semerádka zasa sedela na svojom botníku, fajčila cigaretu. Ondrej vyšiel von a prechádzajúc popri nej len tak prehodil „Darinko, vylez si k nám“. Okamžite prešiel do behu a Darina za ním. Nemala na neho, bral schody po štyroch a tak si s prehľadom udržiaval odstup, ešte dnes vidím, ako provokatívne vystrkoval zadok a krútil ním, aby vzbudil nádej, že sa už už nechá nakopnúť. Zatiaľ som sa ja priplazil k popolníku. Predovšetkým bolo potrebné vyliať vodu, neustále som striehol, či sa krik nepribližuje, nebol čas. Vodu som vylial do prázdnej fľaše od rumu, ktorá ležala pri dverách v chodbe a špačky som štedro zalial nemrznúcou kvapalinou. Hotovo.
Tento raz sme my stáli pri dverách a sledovali čo sa bude diať. Očakávania boli veľkolepé. Už som videl, ako sa tá babizňa vyľaká, keď jej popolník zahorí plameňom, počul som jej hromženie a bezmocnú gestikuláciu. Konečne vyšla. Ondrej stál pri mne, jeho oči horeli napätím a čakal na každú informáciu./nedosiahol ešte na kukátko, takže nemohol pozerať/ Zápalka zarachotila o „škrkátko“, na konci cigarety zasvietilo červené svetielko.
Pssss...
Zápalka zasyčala a ja som si uvedomil, že všetko bolo márne. Darina vyprázdnila popolník, naliala novú vodu a teraz si spokojne užívala ďalšiu dávku nikotínu. Zúfalstvo, smútok, hnev. To boli moje pocity. Veľké hnedé oči môjho brata na mňa pozerali s takou nádejou, že mi išlo srdce puknúť. Všetko je stratené. Ešte raz som sa pozrel cez priezor vo dverách. Sedela tam... mrcha.... Užívala si pohody, keď tu sa sklonila, načiahla do bytu a v jej ruke som uvidel tú fľašu od rumu, ako sa približuje k ústam...
Nechám a čitateľovi, aby si predstavil, čo sa dialo potom.
Asi pod vplyvom toho čo sa dialo celé popoludnie a večer vonku na chodbe, prišla sa mama s nami ešte pred spaním poriadne pomaznať. Ondrejka pobozkala, vystískala zaželala mu dobrú noc, mňa pohladila po svetlých vlasoch.
„Mami! Prečo nás Darina nemá rada?“, opýtal som sa hlasom najnevinnejšieho človeka na svete.
Mama sa pozrela do mojich anjelskych, /vtedy ešte/modrých očí a povedala:
„Vieš Peťko, ona je chorý človek. Myslí si, že jej chce každý ublížiť“
Zhasla svetlo. Bolo ticho... A ja som v tom tichu, niekde v hĺbke v svojej duši začul tichučké:
„Chi, chi, chi, chi.“
Komentáre
;))