Napriek všetkým odlišnostiam sa svety detí a dospelých navzájom prelínajú. Fajčenie palachových dútnikov, neustále vojny medzi lokálnymi skupinami a povedzme si to priamo aj záľuba v sprostých slovách. To všetko sú veci, ktoré majú vytvárať dojem dospelosti. Zaujímavé je to, že CHALANI všetky tieto činnosti robia s naprostou vážnosťou. A čím väčšia je vážnosť s ktorou k tomu pristupujú, tým väčšmi sa v nich prejavujú deti.
Na sídlisku som predstavoval absolútny priemer. Na ulicu som chodil, až potom, čo som si napísal úlohy, každého som vždy pozdravil a tak som v kolektíve chalanov zaujímal podradnú pozíciu. Omnoho väčšími hrdinami boli tí, ktorí prepadali/v škole/, alebo vystrájali pestvá. Bol som už taký, ale nebol som ochotný zmieriť sa so svojím postavením. A musím sa priznať, že som dostal príležitosť sa zmeniť.
V Holíči sa zasa niečo dialo. Nevedel som presne o čo sa jedná, ale bolo mi jasné, že je to veľká vec. Niektorí chlapci sa začali správať veľmi podozrivo. Opúšťali obľúbené miesta hier, ihriská, lúky a po dlhých hodinách sa vracali s tvárami vážnymi, akoby na nich visela zodpovednosť za celý svet.
Sedel som na schodoch nášho činžiaka a nemal som do čoho pichnúť. Opodiaľ stáli Roman Surovský a Luboš Huba. Napriek tomu, že boli sami a mňa od nich delila vzdialenosť najmenej 20 metrov, nápadne sa k sebe nakláňali, niečo si šepkali a pritom veľmi podozrievavo pozerali na mňa, či ich náhodou nešpicľujem. Sedel som a bolo mi smutno, že neviem o čo ide. Rozišli sa a Luboš prišiel ku mne. Vzrušene prechádzal a bolo vidieť, že má niečo na srdci.
„Co je?“, opýtal som sa.
Luboš zatriasol hlavou a odpovedal „Ale nic“, pričom bez akéhokoľvek zaváhania pokračoval: „Máme tajný spolek, ale to nesmí nikdo viedet.“
Tajný spolok, tak to je naozaj vec, ktorá stojí za to. Moju myseľ zachvátilo vzrušenie a ešte väčšmi rástlo, keď som užasnutý počúval o tom, že spolok sa volá „Černá ruka“ a že veľmajstrom je Miro Mokrohájsky a že dnes poobede je tajné zasadanie.
Chcel som byť členom, zúčastňovať sa stretnutí, zdraviť sa tajným pozdravom/spočíval vo vzájomnom potiahnutí si ohnutých štyroch prstov pravej ruky/ a samozrejme rozprávať sa o... No vlastne som ani nevedel o čom tajnom sa môžu chalani na tých stretnutiach rozprávať. Ale to bolo predsa prirodzené, veď to bolo tajné. Zavesil som sa na Luboša a spustil prosebný mlynček. Spočiatku odmietal. Očividne ho však tešilo, keď ho prosím a tak sa asi po minúte nekonečného presviedčania podujal, že ma navrhne na prijatie.
Zasadanie spolku sa dialo na rampe transformátorovej budovy, ktorá stála za naším činžiakom. Opodiaľ, ako cisár Henrich pri Kanosse som stál ja a môj kamarát Rado. Pokorne sme čakali na rozhodnutie veľmajstra. Moko/Miro Mokrohájsky/ sedel oddelene, na hlave mal baranicu/čo pri teplote 28C vyzeralo dosť komicky/ a radil sa s ostatnými. Porada trvala pomerne dlho, nechápal som, čo je tak zložité na tom povedať: berieme ťa, Vedel som však, že musím prejaviť trpezlivosť a získať tak dôveru svojich budúcich súdruhov.
Konečne sme boli povolaní. Bolo rozhodnuté, budeme prijatí. Pokľakli sme pred veľmajstrom a ten k nám prehovoril ako k budúcim členom. Hovoril o tom, že nesmieme nikdy vyzradiť tajomstvo spolku, že nesmieme nikdy opustiť svojho brata v núdzi, že musíme vždy poslušne plniť všetky príkazy predstaveného... A ak by sme tieto prísahy nesplnili, nech nám zhnije ruka, ktorou sme stvrdili prísahu. Podal nám sčernetý kuš dreva, ktorý sme podržali v ruke. Cítil som, ako sa pri počúvaní tých ušľachtilých zásad vznášam do výšin. Bol som členom spolku „Čierna ruka“.
„A protože ste sa stali členama našeho spolku, mám pro vás hned aj úlohu“, zahlásil Moko a moja eufória opadla.
Futbalový trávnik hraničil so záhradami starých domov na Kopčianskej ulici. Záhrady boli krásne a pekne zarastené ovocnými stromami. Najkrajšou medzi nimi však bola záhrada pána Dudáka, kam sa niekedy tí najodvážnejší odhodlali na zber broskýň. A teraz sme mali my, Rado a ja, bažanti z Čiernej ruky, priniesť pre svojich kamarátov peknú tašku ovocia.
Dostať sa do záhrady nebol až taký problém. Dudák, dôchodca však bol známy svojou ostražitosťou. Operácia preto musela prebehnúť veľmi rýchlo a veľmi opatrne. Vyšvihnúť sa na hrušku, alebo broskyňu pre nás nebol problém. Každý na inom strome, rýchlo sme zbierali ovocie do igelitiek.
Práca rýchlo napredovala, mal som dostatok broskýň a preto som prebehol k plotu.
Skrytý za ríbezľami som čakal, kedy svoju prácu dokončí Rado. Myslím, že každý uzná, že by bolo zbytočné takto sa rozpisovať, keby nedošlo ku komplikácii. Už, už sa chystal zoskočiť zo stromu aj môj súdruh, keď sa objavil pán Dudák. Nadával, oháňal sa palicou a hnal si to ku stromu, na ktorom sa držal Rado.
Nastala však patová situácia. Márne sa odhodlaný obranca úrody rozčuľoval a vyhrážal, Rado sedel na strome a dole sa nechystal. Bohužiaľ, pri neďalekom strome stál opretý rebrík a o budúcom boji sa zdalo byť rozhodnuté.
Aj keď som sa na to všetko pozeral bezpečne skrytý, chvel som sa strachom. Situácia sa zdala byť beznádejná, starý Dudák už liezol hore na strom, keď som si spomenul na veľké slová veľmajstra nášho spolku.
„Ani nenecháš svojeho bratra v brinde a vždycky mu pújdeš na pomoc“
Kdesi sa vo mne vzalo odhodlanie a vyrazil so Radovi na pomoc. Nevedel som čo vlastne mám robiť. Pribehol som k rebríku a jediné, čo ma napadlo... Zatriasol som ním.
Dudák sa pozrel dole na mňa a vykríkol: „Eeeeeeeeeeeeeee“.
Začal pomaly zliezať dole. Vlastne nezačal zliezať. Bolo to niečo medzi zliezaním a pádom. Jeho nohy sa kĺzali dole po priečkach a nevedeli sa na nich zastaviť. Trkotavým pádom sa dostával stále nižšie a to aj napriek snahe sa zachytiť. Mám dojem, že okrem nôh a rúk sa pokúšal zachytiť aj bradou. Pričom neustále kričal: „Eeeeeeeeeeee“
Na konci sa zvalil na zem a víťazstvo bolo jasné. Nepriateľ prišiel o dva zuby/možno posledné/ a narazil si zadok. Veľmi rýchlo sme opustili záhradu a odovzdali korisť svojim bratom.
Triumf bol absolútny. Celý spolok „Černá ruka“ si pochutnával na výbornom ovocí/hrušky boli ešte trocha nezrelé/ a chválil odvahu dvoch nových členov.
Váženého čitateľa bude asi zaujímať, ako to, že presne viem škodách, ktoré utŕžil v bitke Na záhrade náš nepriateľ. Dozvedel som sa o nich tesne pred tým veľkým výpraskom, ktorý som dostal po tom, čo som prišiel domov a zistil, že pán Dudák si bol už sťažovať. Bitka to bola veľká a úplne rozbila moju morálku, takže som niekedy medzi 4 a 5 úderom otcovej ruky na môj holý zadok prezradil celú pravdu o spolu „Černá ruka“. Je zaujímavé, že otec tejto správe neprikladal dôležitosť a pokračoval vo výplate. Čo sa týka tejto tejto nehanebnej zrady, na svoju obhajobu môžem povedať to, že približne v tom istom čase došlo k prezradeniu tajného spolku aj o štyri poschodia nižšie, kde dostával výchovnú lekciu Rado.
Dodatok: Fakt, že ďatľujem tento text dvoma ukazovákmi mojich rúk svedčí o tom, že mi ani jedna ruka nezhnila a teda, že prísahy a kliatby s nimi spojené nemali účinok.
Komentáre
:-))