Peťa je aj mužské meno

Keďže som do puberty vstupoval práve v čase, kedy sa v Československu rozbiehala perestrojka, dnes už len ťažko môžem oddeliť prejavy svojej puberty, ktoré boli prirodzené a tie, ktoré boli podmienené jedinečnou historickou situáciou. Prienik niektorých fenoménov, ktoré sa k nám dostali spolu s tým miernym odmäkom, sa tak spája s procesom dospievania. Jedným, skutočne významným, civilizačným prelomom, s ktorým bola konfrontovaná moja emancipujúca sa dušička, bolo video. Čo, video? Hlavný bol žáner a to horor a porno.

V tej dobe som patril k takzvaným zaostalým. Rodičia nechodili na montáže do zahraničia a jediná cudzozemská mena, ktorú sme mohli získať od našich zahraničných príbuzných bol rubeľ. Takže šanca, že prežijem nejaké to vzrušenie a budem sa môcť blysnuť znalosťami bola minimálna.

Ach, kiež by to však bol môj najväčší problém! Áno, dnes to musím priznať. Skutočne som bol zaostalý. Zatiaľ, čo niektorí spolužiaci si užívali slastí poskytovaných oboma vyššie spomenutými žánrami, ja som patril k tým ktorých dokázala dostatočne vzrušiť predstava krvi stekajúcej po upírových ústach a na porno veľmi nemyslela.

J.V.Stalin povedal o Eduardovi Benešovi: "Prorok vraví: 'Boh niekedy prehovára ústami nevyniatok.' Ak je kapitalizmus bohom, potom je Beneš tým neviniatkom". V našej triede bol takým neviniatkom náš rómsky spolužiak Radoš. Ešte aj dnes ma prekvapuje, ako ten človek, drzo nám všetkým klamúc, dokázal okolo seba zhromaždiť mnohočlennú skupinku spolužiakov. Ako títo počúvali jeho príbeh o soche, ktorá na Holíčskom cintoríne každú polnoc pootočí rukou. Ešte aj dnes si spomínam na vážnosť v očiach, s ktorou nám to rozprával. Na jeho pridusený hlas, ktorý stišoval, snáď preto, aby ho tá socha na vzdialenosť 2 kilometrov zo školy nepočula. A spomínam si aj na to, že v okamihu keď bol náš poslucháčsky krúžok rozpustený prichádzajúcim učiteľom, spolužiak Libor mi pošepkal do ucha: "Ten ale kecá." a ja som s ním súhlasil. Na čo si nespomínam, je dôvod, prečo sme teda tie jeho keci počúvali.

Tam, kde chýbajú prostriedky, hľadá človek náhradu. A my sme ju hľadali na miestach, kde by sa trocha toho hororového vzrušenia dala zažiť. Mnoho krát úspešne. Vyrazili si napríklad na bicyklový výlet na židovský cintorín, kde sme do večera márne čakali na trochu hrôzy. A predsa sme si nakoniec užili poriadnu hrôzu, keď sme zistili, že v čase márneho čakania na strašidlá nám niekto všetkým prerezal duše na bicykloch. Milý čitateľ však uzná, že to nie je ono.

Ak však niekto môže povedať, že zažil skutočný a nefaľšovaný hrôzostrašný zážitok, potom som to ja. Stalo sa to na lyžiarskom kurze, niekde na Kysuciach. Ubytovaní v bungalovoch, sme vytvorili akési skupiny, ktoré zhruba kopírovali oblasti záujmu. Ja som samozrejme zapadol do skupiny "hororových". Už na začiatku sa potvrdzovalo, že sme v porovnaní s tými, ktorí hľadali slasti sexu zaostalí. Zakiaľ čo sme sa my zmohli maximálne tak na rozprávanie o tom, že na smrteľnej posteli sa prostredníctvom snov vracajú mŕtvi na tento svet, alebo, že nôž, ktorý ochutnal ľudskú krv, ju chce na vždy, naši kolegovia „sexáci“ už nadväzovali intenzívne vzťahy s babami, dohadovali nočné stretnutia a hľadali cesty, ako preniknúť do veľkej chaty, v ktorej, na rozdiel od chalanov, boli ubytované dievčatá.

A tak sme každú noc sledovali chrbáty našich kamarátov, ktorí sa uberali smerom k tej veľkej budove, aby tam hľadali trochu toho sexuálneho dobrodružstva. Čo sme mali my? Keci, keci a jedny na čierno kúpené Sparty, ktoré sme demonštratívne fajčili pri ich odchode.

Naša partia sa rozpadala. Snáď túžba po čine, volanie povinnosti, možno len znechutenie zo stále sa opakujúcich rečí spôsobilo, že niektorí menej trpezliví nás opúšťali a odchádzali do dievčenskej chaty, aby tam hľadali volnú posteľ s dievčaťom.

Povinnosť nám kázala konať.

Slovo dalo slovo, predposledná noc mala naplniť svoje poslanie.

Už od večere sme všetci cítili vzrušenie, rozprávali sme si tie najhrôznejšie príbehy, ktoré sme poznali. Kto mohol, popisoval dej hororov, ktoré videl. Napriek tomu, že som nikdy žiadny nevidel, i ja som vyrozprával jeden. A myslím, že mi bolo uverené. Tak, ako sa blížila polnoc, napätie sa zvyšovalo a s ním i účinok rozprávaných príbehov. Keď Zdeno Kyslý porozprával príbeh "O dvoch chlapoch v gumených plášťoch a s hákmi miesto rúk", orosil mi pot čelo. Vyrazili sme.

Cesta k dedinskému cintorínu bola pomerne dobre osvetlená. na každých 200 metroch bola jedna lampa a kužele, i keď neosvetľovali cestu úplne dodávali našim dušiam odvahu. To už neboli tí sebavedomí hoši, ktorí vyslovovali bez strachu všetky mená diabla. Reč sa stočila na iné príjemnejšie témy a nakoniec sme pre zvýšenie morálky nepohrdli ani piesňou/Léto, léto mí od I.Bartošovej/. Lesnú cestu vystriedala dedinská ulica a my sme stáli pred cintorínom. Murovaný plot mohol mať takých 1,8 metra a za iných okolností by nebolo problém ho preliezť. Teraz sme ale s povďakom v duši kvitovali fakt, že dvierka na pohrebisko sú zamknuté a my môžme ísť domov.

Popravde povedané, trocha nám odľahlo. S veselším srdcom sme sa uberali naspäť k našim chatám, keď tu sa to stalo. V diaľke, nejakých 500 metrov od nás sa objavili postavy. Ach, boli dve. Ach mali nejaké plášte. Preboha, snáď boli aj gumové. V hrôze sme spomalili. Blížili sa k nám.

-"To, to sssú enem nejakí robotníci" - zahlásil Zdeno, so streachom v hlase.

Napínali sme oči v snahe rozoznať, či majú na rukách dlane,a lebo háky. A tu, zmizli. Proste a jednoducho sa vyparili. Nie, nijako sa neskryli, išli a naraz sme ich na ceste nevideli. Hrôza? Nie, tá nás skutočne zachvátila, keď sa o niekoľko sekúnd znova zmaterializovali na ceste, avšak omnoho bližšie.

Nastal zmätok.

Nejakí chalani sa pokúsili prchnúť do lesov. Márne, pretože uviazli v metrových závejoch. Niekto začal utekať smerom k dedine, snáď chcel hľadať pomoc/neskôr hovoril, že chcel ísť zvoniť na kostolný zvon, ktorého zvuk zaženie všetky strašidlá/. Ja som cítil, ako tma v mojich nohaviciach dostáva hnedý nádych. A už boli u nás.

- "Chalani, čo robíte vonku takto v noci?"

Tá otázka bola na mieste. I vy by ste sa opýtali, keď stretnete chalana, ktorý na vás pozerá s očami ako tenisáky. Keď vidíte jeho kamarátov, ako sa bezmocne zmietajú v snehových závejoch a volajú na pomoc vlastné matky. Tak toto bol naozaj hororový zážitok.

V teple chaty sme čakali na našich priateľov, nadšení, pripravení vyrozprávať svoje zážitky. Čakali sme ich tichý príchod, ale ozval sa krik. Boli to učiteľky. Od babskej chaty sa pohybovalo niekoľko postáv, z kotolne sa vyvalil kúdol prachu z ktorého vyštartovali 2 bežci. Niekto sa pokúšal bežať korytom potoka/snáď aby zmiatol stopy/. Cez okná sme sledovali naháňačku ako z Dekameronu. Ale nemali nádej. Na druhý deň boli verejne pokarhaní tí, ktorí boli v nočnej razii prichytení, ako lozia za dievčatami. A ja som si  to uvedomil. Tí, ktorí tam stáli na hanbe, možno spoznali nejaké tie slasti, ktoré poskytuje žena, ale na sto percent zažili taký horor, o akom sa nám ani nesnilo.

Dodatočne som sa pýtal spolužiaka, čo tam vlastne s tou babou robil.

-"No ležal sem vedla ní" - odpovedal mi a ja som pochopil, že tak ako my v oblasti hororu, oni teoretizovali v oblasti sexu. Boli sme predsa len ešte deti.