Nieto na svete takého tvorivého plemena, ako sú chalani. Kamže sa na nich hrabú baby s tými svojimi panenkami a hrami na svadbu. Tvorba bunkrov a stromových hniezd predstavuje akýsi rituál, ktorého sa musí zúčastniť každý. Nič to, že krátko po svojom vzniku sú tieto výtvory opustené, alebo zničené konkurenčnou skupinou. Tu sa totiž prejaví deštruktívnosť, ktorá viac či menej vyvážene sprevádza kreativitu. A tak sa v tomto kruhu tvorby, ničenia a ďalšej tvorby osvedčuje najzákladnejší rys ľudskej povahy, snaha udeliť dejinám ich dynamiku. Niekdy sa to však nepodarí.
Ak som v niečom medzi chalanmi vynikal, bola to práve tvorivosť. Mal som šťastie, pretože mi osud doprial podobného parťáka v osobe Maroša Kocába. Skúšali sme spolu všetko možné. Experimentovali sme s horľavosťou horčíka. Úspešne... Mohli sme byť pri tomto pokuse skutočne veľmi spokojní, keby ho vedeli oceniť aj moji rodičia. Tí však namiesto toho viedli dlhé a nepríjemné reči kvôli tomu prepálenému kuchynskému stolu. O tom, že veda nemusí napredovať priamočiarymi cestami sme sa presvedčili pri našom pokuse s elektrickým oblúkom. Fascinovaní informáciami z hodiny fyziky, možnosťou dosiahnuť až teploty 3000 stupňov Celzia sme z uhlíkových jadier valčekových batérií, tenkých stavebnicových drôtikov a otcovej autobatérie zostrojili zariadenie, ktoré dosahovalo vysokých teplôt. S trasúcimi sa rukami, so vzrušením v duši a plameňom nadšenia v oku som hľadal teplotu topenia medi. 1083oC. Áno, nieje to očakávaný výsledok. Ale priznajte si to milí otcovia, milé matky. neboli by ste nadšení, keby ste vedeli že vaše deti vo veku púhych 11 rokov vo vedľajšej izbe vášho panelákového bytu topia meď? Pravda, niekoľko dní po tom, čo sme z koberca povytŕhali zatavené vodiče a otec zakúpil novú autobatériu nám bolo na Fyzike objasnené, že sme v skutočnosti žiadny elektrický oblúk nevytvorili. Jednalo sa len o skrat.
Vždy bolo čo robiť, vždy bolo do čoho pichnúť. Po inšpiráciu sme nemuseli chodiť ďaleko. Na našom sídlisku vyrastal chlapec ktorý mal všetko, volal sa Patrik Blanárik. V detstve snáď po úraze, alebo v dôsledku nejakej rastovej poruchy musel nosiť na jednej nohe oceľovú konštrukciu. Rodičia, aby mu kompenzovali jeho pohybový handycap mu kupovali všetko možné. Avšak už niekoľko dní po tom, čo sa po cestách nášho sídliska po prvý raz prehnal na svojej novej motokáre sa kopca pri našej bytovke spúšťali desiatky detí na vlastných motokárach. Radosť z okamihov keď chalanovi pri ušiach sviští vietor nepokazí ani fakt, že sa neozýva nijaký hukot motoru.
Bolo leto, blížili sa prázdniny a Paťko/totižto ten chlapec/ dostal ďalšiu hračku. Neďaleko za sídliskom sa nachádzalo jazero. Bola to vlastne štrková jama, nad ktorou sa ako upírsky hrad nad karpatskými údolím vypínala benzínová pumpa. I tak sme ta chodievali na ryby. V ten deň sa však chytať nedalo. Na brehu stál Paťko, rozkročený držal v ruke krabičku pozeral na vodnú plochu a pozoroval odkiaľ sa ozývalo agresívne heeeeeen heeeeeeen. Po jazere sa preháňala na diaľku riadená loď, vytvárala velikánske vlny, ktoré na hladine vypisovali text velikánskej výzvy pre všetkých chalanov.
Rukavica však nezostala dlho ležať už na druhý deň sa objavili prvé lodičky. Hladinu teraz brázdili malé i väčšie plavidlá, niektoré mali plachtový pohon, iné sa museli spoľahnúť na to, kam ich zanesie osud. Nad tým všetkým však i naďalej kraľoval obtlstnutý Blanárik, ktorý bezohľadne potápal všetky lode, ktoré sa dostali do cesty jeho stroju. Arogancia, bezohľadnosť. Toto však bola konečne výzva pre mňa a Maroša.
Najprv sme chceli vyrobiť loď, nebolo však materiálu a tak sme sa uskromnili s torpédom. Takmer celá výroba stála na mne. Niekde som zohnal trúbku a aby plávala, podlepil som ju polystyrénom. Na špicu som umiestnil zápalný systém, ktorý mal zabezpečiť vzplanutie zasiahnutej lode. Celú zbraň som nafarbil a polepil samolepkami zo svojich lietadlových stavebníc. Bolo však potrebné doriešiť problém pohonu. A tu musím vzdať holt svojmu kumpánovi.
Nech som vymýšľal čokoľvek, s ničím som nemohol byť spokojný. Ponor torpéda bol síce pomerne malý, v prípade namontovania elektrického motorčeka by sa istotne zvýšil a každá vlnka by mohla byť pre pohonný systém kritickou. Maroš navrhol pohon raketový. Systém sifónových bombičiek, v jedinom okamihu perforovaných uzáverov mohol dodať nášmu plavidlu skutočne úctyhodnú rýchlosť.
S pýchou sme hľadeli na naše zariadenie. s prižmúrenými očami sme snívali a už sme videli, ako sa potápa tyranova loď. „Nech žijú naši osloboditelia“ sa ozývalo zo všetkých úst. A v strede tej slávy sme boli my traja: Ja, Maroš a naše torpédo.
Bude však schopné splniť očakávanú úlohu? Dokáže potopiť rýchlu a pomerne pevnú loď? To sme museli odskúšať, a pekne v tichosti. A tak vyrušovaní len sporadickým čľapnutím ryby, alebo zakašľaním rybára, ktorý z člna chytal ryby pripravovali sme sa k experimentu. Všetko bolo pripravené, stačilo len úderom na klinec spustiť pohon.
10, 9, 8...3,2,1, zážeh, odpal prebehol. Naše plavidlo sa ani nehlo. Torpédo nie, zato pohonný systém v jeho vnútri áno. Od vtedy viem, prečo sa hovorí: rýchly ako myšlienka. Všetko trvalo asi sekundu, možno dve. Pravdepodobne sme nedomysleli spôsob upevnenia bombičiek, pretože tie sa uvolnili a s výstrelom opustili trubku torpéda. Vydali sa na cestu vzduchom a bohužiaľ práve v smere člnkujúceho sa rybára. Ešte dnes vidím jeho pohľad, keď mu okolo ucha presvišťal prvý projektil. Bolo v ňom napísané všetko: strach, hnev, hrôza, ale predovšetkým prekvapenie Neviem, čo chcel presne robiť. Či sa chcel kryť dnom člna, alebo proste stratil rovnováhu a v snahe chytiť sa boku loďky ju jednoducho prevrhol.
Nezaujatý človek by povedal, že experiment bol úspešný. Koniec koncov, podarilo sa nám potopiť loďku ktorá predpokladaný cieľ svojou veľkosťou prevyšovala mnohonásobne. V danom okamihu sme však toho rybára za nezaujatého človeka nepovažovali a preto sme sa veľmi rýchlo vydali cez pole preč.
Mohol sa však aj taký velikán, ako Koroljov pochváliť takýmto úspechom v svojich 11 rokoch?
Ešte stále sa pýtam: Kde mohlo byť dnes ľudstvo, keby sme vtedy, keď sme začali u Kocábovcov v záhrade budovať tú kozmickú loď, našli viac ako tie dva kusy hliníkového plechu.
Komentáre