Keď mi dal osud šancu ochutnať kyslé plody učiteľského povolania, pochopil som, že triedny boj pokračuje aj v našej postmodernej dobe. Spoznajúc pôvaby tohto krásneho povolania, pochopil som že frontom v tomto boji je katedra. A keď sa nad tým teraz zamýšľam, uvedomujem si, že ten triedny boj existoval aj v čase môjho detstva.
Dolu z kopca to so mnou začalo ísť niekedy v piatom ročníku. Teda... Pochopil som to v okamihu, keď na moju vetu: „A kedy sa budu hrat“, odpovedal môj dedo slovami, „Ty už se nemáš vúbec co hrát, ty už seš velkej chlap“. Hnev, ba až zúrivosť, oheň v očiach s ktorými tento svoj úsudok predniesol muž, ktorý sa musel od malička starať o súrodencov mi prezradil, že ďalší kamienok z mozaiky môjho detstva sa práve odlúpol. Práca, tento úhlavný nepriateľ každého chalana, vrazil nohu medzi dvere môjho života a ja som vedel, že sa mi ich už nikdy nepodarí pred ním zabuchnúť. Treba uznať, že som mal už viac príležitostí zvyknúť si na tohto životného spoločníka. To vtedy, keď mi naši ako chlapcovi prikázali poupratovať si izbu, alebo keď som pomáhal so zberom amerického chrobáka na záhradke.
Boli mi zverované aj zodpovednejšie poslania. To keď som starečkovi asistoval pri oprave chlieva a podával mu tehly a náradie. Bolo to tak dospelé, že ani dnes neviem, aká presne bola moja úloha. Ok, podávať tehly z polmetrovej vzdialenosti, to sa mi síce zdalo zbytočné, ale šlo to. Keď ma však stareček požiadal o kladivo, nemohol som mu pomôcť. Na dvore totiž stihol spraviť taký neporiadok, že by som aj miešačku musel hľadať po zvuku, tobôž také malé murárske kladivo,
- „A kam ste ho dal starečku?“ - opýtal som sa,
- „Hááááán“ - Odpovedal stareček a predlhým, snáď 120 stupňovým, celý dvor zaberajúcim gestom hlavou naznačil smer. Tak som šiel hľadať a ani neviem, či som našiel.
Starostlivosť o to, aby sme poznali význam práce na seba brala aj spoločnosť prostredníctvom svojho hlavného vzdelávacie inštitútu - školy. Áno už od piatej triedy sme sa činili na hodinách Pracovnej výchovy. Učili sme sa rezať železo, zapájať jednoduché elektrické obvody, alebo vyrábať neumelé podložky pod horúci hrniec. Mám to pred sebou ako dnes, keď som s pýchou mame priniesol takúto podložku zloženú zo 6 kúskov dreva, ešte dnes vidím, ako ju mama s radosťou zobrala a uložila ju... vlastne jednotlivé jej kúsky, na ktoré sa rozpadla do zásuvky. Myslím, že ju odťiaľ vytiahla až v okamihu, keď sme sa sťahovali z Gottwalďáku.
So školou sme absolvovali exkurziu do baní, aby sme pochopili, že štatút banského mesta/Holíč ním vtedy bol/ neznamená len to, že môžeme vyhadzovať mliečne desiate zdarma, ale že sa za tým skrýva aj skutočná práca. Zúčastňovali sme sa zberových a upratovacích/tie boli dôležité práve s ohľadom na tie mliečne desiate rozhádzané po dvore/ akcií. Nad týmto všetkým však čnela „Práca na školskom pozemku“.
Tento nepochybne prevýznamný predmet nás vyučoval, ako inak, zástupca riaditeľa. Musím predoslať, že pomery v našej škole boli omnoho lepšie, ako tie, ktoré popisujú Šimek a Grossman v jednej zo svojich poviedok. Telesné tresty boli využívané len sporadicky, k použitiu dereša, pokiaľ si pamätám nikdy nedošlo a nevolníctvo sa obmedzovalo skutočne len na tieto dve hodiny, raz za dva týždne, čo je v porovnaní s feudalizmom skutočne mierne. Človek si naviac rád odfúkol po ťažkých hodinách matematiky a slovenčiny/možno že to vážneho čitateľa prekvapuje, keď číta tento text. ale skutočne aj ja som absolvoval tento predmet/. A keďže zástupca bol človek lenivý, a nechcelo sa mu tráviť čas vonku, na vetre, okamžite po zadaní úloh nás opúšťal a s hubou plnou slín sa uberal ku kuchyni, kde od kuchárok somroval niečo pod zub. Naše políčko bolo vzorné, pod odborným dohľadom nám tu rástli dyne, rajčiny, cibuľa, mrkva a ďalšie plodiny, ktoré mali údajne spestriť našu stravu pripravovanú školskou jedálňou. To však bol ten problém. Napriek tomu, že zelenina bola pravidelne oberaná, nijaké šaláty sme nikdy nedostávali a tak sa viedli reči. Boli to legendy o tom, ako si zástupca spestruje svoj jedálniček zeleninou, ktorú sme dopestovali my, žiaci. Objavila sa i neoverená správa, že si učitelia každoročne robia zeleninový večierok. A tu sa prebudilo naše triedne vedomie. Vlastne nie samo. Bol to Riša Vépy.
Ešte aj dnes si pamätám ten deň. Slnko už stálo vysoko nad obzorom, ale my sme cítili ako vychádza iné..., To Slnko Revolúcie sa vyhuplo nad obzor. Vzrušenie a hnev lomcovali našimi detskými mysľami a chvíľa bola tehotná triednym konfliktom. Chýbala nám jediná vec, avangardná osobnosť, vodca revolúcie, keď tu pred nás predstúpil Riša. Vidím to ako teraz a keď sa mi tie udalosti prehrávajú v mysli, musím zatlačiť slzu nostalgie.
Rišo stál pred nami a plamennou rečou nám rozprával o úcte k našej práci, o tom, že sa učitelia na nás stále nabaľujú a že máme právo zobrať si to, čo sme vyprodukovali. Hovoril o „plodoch našej práce“, použil dokonca aj slová: vykorisťovanie, odcudzenie a dilajektika. Pri reči divoko gestikuloval, skoro ako Lenin na onom známom čiernobielom zábere. A tak sme pooberali záhradu. Aké to bolo krásne, keď sme tiahli školským dvorom, každý si niesol niekoľko rajčín, cibuľku, tí najdrsnejší mali na svojom záhradnom náradí dokonca narazené dyne. Bolo to ako malý prvomájový sprievod, ktorý sa kľukatil pomedzi nafúknuté mlieka z bezplatnej mliečnej desiatej.
A tu sa prejavila naša triedna nevyzretosť. Neviem kto s tým začal, zo zadu naraz priletela rajčina a zasiahla Rišu priamo do jeho kučeravých vlasov. Príliš dlho nerozmýšľal a s plnou úctou k plodu vlastnej práce hodil rajčinu naspäť. Strhla sa taká úžasná bitka, akej sa ledva vyrovnajú šľahačkové boje z amerických grotesiek. Revolučný hnev vystriedal v očiach plamienok nadšenia a s radosťou sme po sebe hádzali rajčiny, dyne i cibule/tie obzvlášť boleli/. Bolo to skvelé a pridali sa aj ďalšie triedy. Boli by sme po sebe hádzali zeleninu tak dlho, kým by z nej nebol pretlak, keby do situácie nevstúpil zástupca.
- „Čo to robíte? Kto vám to dovolil? Za to si vás podám, ale okamžite s tým pres...“ - Prásk, pod zástupcovou nohou sa dvihla biela vlna a na chvíľu ho zakryla. K prasknutiu nafúknuté kyslé mlieko sa rozprsklo do diaľky i do šírky, ale dosť veľká časť uchytila na zástupcovom odeve. Zaznela už len jedna veľmi sprostá nadávka, zástupca sa otočil a víťazstvo bolo naše. S pocitom triumfu sme sa odobrali domov/bola to posledná hodina/.
Možno by čitateľa zaujímalo, aké trestne opatrenia učinil pedagogický zbor po tomto incidente. Žiadne. Trestať celú triedu nebolo možné. A keďže ten mliečny výbuch zabránil vo vyšetrení konkrétneho vinníka, obišlo sa to len s dohovorom celej triede. A predsa sa niečo zmenilo, v nasledujúcich dvoch mesiacoch sa z rajčín stala najobľúbenejšia svačina na škole. Aby sa mohli zúčastniť bitky, nosili si žiaci do školy najčerstvejšiu zeleninu, takže to vyzeralo, akoby sme už vtedy rozbehli projekt „Zdravá škola“. Zdokumentovaný je dokonca prípad, keď si Milan Bakš priniesol na desiatu igelitku plnú rajčín. Jedno sa nezmenilo. Ani dnes, ani vtedy s žiaci nevážili plody práce a tak sa na školskom dvore povaľovali okrem mlieka aj rajčiny.
Komentáre